Mám rád nekompromisné gesto

Dal sa fotografovať mediálne známymi ľuďmi zo Slovenska i z Česka, sprejuje na steny galérií svoje meno, na dlážku rozlieva kolu, nechá si urobiť portrét s nápisom na čele: Som zamindrákovaný k...t. Zaznávaný aj uznávaný. V každom prípade, neprehliadnuteľný výtvarník a dnes už aj šéf galérie. VIKTOR FREŠO.

Kam by ste sa zaradili - do undergroundu či medzi etablovaných výtvarníkov? Alebo ste provokatér, ktorý je mnohým iba tŕňom v oku?

Áno, mnohým som tŕňom v oku, pretože nepochopili, prečo tie veci robím. Všímajú si ich prvoplánovo a často sa im zdajú primitívne. Nevedia, že to robím práve preto, aby som narúšal stereotypy a konvencie o tom, čo je alebo nie je umenie. Druhá skupina ľudí sú tí, ktorých som naozaj urazil, pretože som impulzívny, a ďalšia skupina sú ľudia typu: nemali by sme ho mať radi. Buď závidia, alebo žiarlia, nezaujíma ich to. A potom je skupina, ktorá moje umenie rešpektuje, a to sa deje väčšinou v zahraničí. Myslím, že mám lepšiu pozíciu v Česku ako na Slovensku. Nie som underground, pretože na scéne som sa už posunul príliš ďaleko a mám aj komerčnú galériu, čiže som ten, ktorý dnes už vyťahuje nových umelcov a posúva ich ďalej, ale zároveň vystavujem aj na undergroundových projektoch. Veľké inštitúcie ako MUMOK mi však veľké výstavy ešte nerobia, taký etablovaný ešte nie som.

Máte problém obhájiť si svoje umenie?

Vo chvíli, keď zaznamenávam tú najprimitívnejšiu úroveň typu: To čo je, toto je akože umenie? Tak to ani neriešim. S odbornou verejnosťou sa bavím rád, ale, žiaľ, nie veľmi často sú tu vytvárané platformy na diskusiu. Akoby slovenská odborná verejnosť bola skôr abstraktná veličina, ktorá si robí na malých pieskoviskách svoju lokálnu politiku. Ale myslím si, že si viem obhájiť každú vec a navyše, moje projekty nie sú masové. Nie som Picasso, ktorý urobí obraz a páči sa veľkej väčšine národa.

A ako reagujú najbližší? Čo vám napríklad povedal otec (hudobník Fedor Frešo, pozn. redakcie), keď uvidel vašu fotografiu, kde máte na čele nápis: Som zamindrákovaný kokot?

Môj otec je múdry a veľmi tolerantný človek, nikdy mi v zásade nezakázal nič (okrem skákania mu po hlave a trhania brady). Ani nemohol. Bol som punkáč, ktorý v puberte nemusel bojovať s fotrom, skôr som mu prezentoval tvrdú hudbu. No je pravda, že nie všetkým projektom rozumie, ale verí mi a nepochybuje o tom, že viem, prečo to robím. Ja tiež nepochybujem o jeho hraní na base. My radi papáme, kecáme a mudrujeme. Sme kamoši. Ja mám malú hlavu a on veľkú.

Ako sa z vás stal konceptuálny umelec?

Pôvodne som si myslel, že budem sochárom, ale keď som prišiel na VŠVU, zistil som, že dianie a scéna sú niekde úplne inde, a pochopil som, že sú aj adekvátnejšie prostriedky na vyjadrovanie, a začal som pracovať s autoportrétom. Riešil som ho v rôznych médiách a dodnes je to moja intímna téma. Skončilo sa to diplomovou prácou Who is the king. Potom som prešiel do ultraľahkých textových vecí, kde som sa snažil úplne odmaterializovať, a to napríklad tým, že som sa zaznamenal iba jednou sprejovou čiarou. No aby som z toho neurobil svoju manieru, idem ďalej.

Kam?

Teraz chcem veľa pracovať s fotkou, s maľbou a rôznymi novými technológiami. Inšpiroval ma môj partner v galérii Martin Sedlák. Nesmierne ma baví rozoberať s ním rôzne materiálové a technologické možnosti vo výtvarnom umení a začína ma naozaj baviť vizuálne umenie, to, kedy je obraz naozaj dobrý a prečo je niektorý lepší ako iný. Snažím sa bádať, do akej miery je to vec talentu a do akej miery vec technológie.

Takže prečo je jeden obraz dobrý a iný nie?

Zdá sa mi, že vizuálna vec má silnejší vplyv na človeka ako koncept. Koncept môže byť dobrý, vtipný a zaujímavý, ale tam sa možno aj končí. No ak ho spojíš s vizuálnym obrazom, dá sa s ním viac komunikovať. Poviem príklad. Mali ste na záchodových dverách plagát. Jesennú záhradu, auto, čokoľvek. Pamätáte si ho po celý život. A keď ste na tom záchode sedeli, vždy ste sa na ten plagát pozerali a dokázali ste v ňom strašne dlho "ísť" a vidieť veľa vecí, ktoré nikto iný nevidel. A to je na tom to dôležité - že ste si k tomu výtvarnému dielu vyrobili intímny vzťah.

Čo hovoríte na to, že ľudia na Slovensku dnes nemajú o výtvarné umenie záujem?

Prvý faktor je ten, že za komunizmu bolo umenie veľmi silno cenzurované, ľudia ho brali ako štátny nástroj, a preto si k nemu nevytvárali vzťah, odnaučili sa ho vnímať ako svojho partnera a prestali chodiť na výstavy. Generácia mojich rodičov si tento model ponechala. Majú veľmi slabý cit pre umenie. Pozrime sa na obývačky alebo na obrazy, ktoré si títo ľudia kupujú a nikdy ani len neuvažujú nad tým, že si kupujú ťažko priemernú až podpriemernú nekvalitnú vec za málo peňazí. A do veľkej miery to prenášajú aj na svoje deti. Druhá vec je kultúrna situácia.

A tá je podľa vás aká?

Suverénne najhoršia v celej Európe. Oproti Maďarom, Poliakom alebo Čechom sme v takom "prúseri", že až. Vo vzťahu k vlastnej kultúre sme naozaj nekultúrny národ. Divadlo ešte ako-tak žije, hudba plus mínus, ale výtvarné umenie, to je katastrofa. Západné krajiny u ľudí vzťah k umeniu dlhodobo pestujú, stavajú múzeá, investujú milióny do reklamy na umenie. A to sa odzrkadľuje aj v návštevnosti. No my nemáme ani galerijnú sieť. Sme naozaj malá krajina. Veď súčasná scéna je skupinou možno dvesto ľudí, ktorí chodia na svoje vlastné výstavy. Prepojenie so širšou masou je veľmi slabé. Ak, samozrejme, opomenieme obrovský boom, ktorý prišiel so súčasnou vládou a ktorý vyplavil šialene veľa strednoprúdových autorov, ktorí sú umelecky aj medzinárodne nezaujímaví, no tvárime sa, že: veď nech má každý možnosť vystavovať.

Ako má obyčajný človek spoznať, že ide o podpriemerného autora?

To je ďalší problém. Výtvarná výchova nie je pre školy zaujímavá. Človek skončí strednú školu a nemá potuchy o výtvarnom umení, nevie, kto je Michelangelo. Čo sa týka Európy, máme najmenej schopných ľudí dekódovať výtvarné umenie. To je alarmujúce.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?

Áno. Odkedy mám galériu, stretávam sa s takými nízkymi a hlúpymi názormi na umenie, že som viac ako prekvapený. Cesta k tomu, aby človek pochopil obyčajný obraz, je preňho natoľko namáhavá, že to úsilie ani nie je schopný vynaložiť. To musí urobiť až niekoľko ďalších generácií po nás.

Aká je z toho cesta von?

Situácia by mala byť koordinovaná ministerstvom kultúry a ministerstvom školstva a mali by byť transparentné a hlavne časté zmeny v inštitúciách, ako je SGN, lokálne galérie atď. Aby sa dal priestor aj mladým autorom.

Možno by pomohol tradičný model, že ak sa niekto presadí za hranicami, sú naňho zvedaví už aj ľudia u nás doma.

Ale veď my máme Ondáka, Filka, Kollera a ďalších. Množstvo autorov sa etablovalo na medzinárodnej scéne, skôr je problém, že im nevieme urobiť dostatočne silné zázemie a PR.

To musí byť pre samotného výtvarníka dosť demotivujúce. Ako je to s vami?

Môj vzťah k Bratislave je natoľko silný, že som sa po piatich rokoch vrátil z Prahy, kde som žil. Mám to tu rád a viem, že ak niekde môžem ľudí k niečomu vyprovokovať, tak tu. Napríklad viesť dobre fungujúcu komerčnú galériu. To bola predsa výzva.

Čo vás na tom baví?

Baví ma získavať nových ľudí a klientov. Ak niekto vojde do galérie a prvýkrát v živote zaznamená emóciu, že si chce kúpiť obraz, urobím mu dobrú cenu a dám mu ho aj na splátky, len aby som z neho spravil "prvokupca" umenia, navyše súčasného slovenského. Snažíme sa tu prezentovať špičku autorov, o ktorých sa v zahraničí ešte veľmi nevie.

Kto si môže dovoliť kúpiť si takýto obraz? Priemerne zarábajúci človek asi nie. Alebo sa mýlim?

Iba bohatí ľudia si môžu dovoliť kúpiť obraz. Alebo nadšenci.

Nemáte s tým problém?

Nie. Žiť z umenia je veľmi ťažké, je to o kompromisoch v materiálnych veciach. Umelec je chudobný, ale, paradoxne, chodia za ním len tí najbohatší ľudia. A vôbec nie sú hlúpi, veľmi dobre vedia, čo je dobré umenie, lebo sa obklopujú kvalitou a tá ich učí vnímať dobré umenie. To znamená, že keby sme mali kvalitnú televíziu, kvalitné denníky, médiá a kultúru, ľudia by kvalitu vedeli rozoznať.

Kedy podľa vás bude takýchto ľudí viac?

Keď bude mať každý dosť mikrovlniek a áut, keď už budú títo ľudia naozaj potrebovať umenie. Nedávno som bol v IKEA a videl som, ako si traja ľudia za sebou kúpili tú istú fotografiu. Jedného som sa spýtal: Vám neprekáža, že túto istú fotografiu vydali v náklade päť miliónov kusov? Veď to je "sajrajt" za 700 korún. Za toľko môžete mať originál fotku. Ale im je to jedno, vlastne za to ani nemôžu, nedostali do vienka informáciu o tom, čo je dobré umenie.

A čo reklama, nejaký trik, ktorý by ľudí do galérií pritiahol?

Nedávno som doniesol na vernisáž mediálne známu holú ženu. Na internete bolo 150-tisíc kliknutí. Nič to neprinieslo, žiadny efekt. Nepredal sa na navyše ani jeden obraz. Nezvýšila sa ani návštevnosť galérie, nedostali sme žiadne nové ponuky. Ani mediálna kampaň, naoko masová, nie je vo výsledku až taká veľká. Skôr zaberie kvalita ako kvantita. Všimol som si, že dosť zaberá aj vzťah k národu.

Napríklad?

Začíname mať vzťah k svojim prvým maliarom, filmárom atď. Môj dedo (Pavol Bielik, pozn. redakcie) bol napríklad prvým slovenským režisérom, to už je akoby história, to sa rešpektuje. Ale na to, aký bol pre Kolibu a slovenský film významným, mu urobili jednu trápnu sochu, a to je všetko. Aj o Benkovi alebo Galandovi urobí občas niekto prednášku, vydá knihu, ale že by sme svojich hrdinov nejako ospevovali, to ani náhodou. V Rakúsku tlačia Egona Schieleho na každom kroku.

Ľuďom možno chýba príbeh. Van Gogh si odrezal ucho, Picasso mal veľa žien, Toulouse-Lautrec bol mrzák z Moulin Rouge. No ani vy nemáte nudný životopis. Dedo Jánošík, otec známy hudobník atď.

Áno, ale ja budem docenený možno až ako starý 65-ročný dedo. Tak ako Július Koller napríklad. Nedávno zomrel jeden z najvážnejších slovenských umelcov, ktorý ako jeden z prvých definoval konceptuálne umenie, urobil úplne prvý konceptuálny obraz. V Rakúsku, v Nemecku či vo Francúzsku je to rešpektovaný umelec. SNG mu až teraz ide konečne robiť výstavu. My sme si ešte za jeho života dohodli výstavu. Dal nám veci, ktoré nikomu nikdy neukázal a my sme ich hneď po jeho smrti vystavili. SNG to nielenže odignorovala, ale začala to aj spochybňovať, nikto sa na našu výstavu ani neprišiel pozrieť. Z Rakúska chodili galeristi a pozerali, čo vlastne vystavujeme, pretože o Kollerovi sa ide robiť veľká medzinárodná monografia. O čom sa tu potom bavíme, keď ľudia z našich inštitúcií nie sú schopní podchytiť medzinárodného umelca a urobiť z neho ikonu? Veď ho uznáva celá Európa, jeho miesto je nepopierateľné, všetci okolo nás ho vnímajú ako hrdinu, len my nie. To je neskutočná situácia.

Nemáte pocit, že ste pre niektorých ľudí skôr figúrkou ako umelcom?

Určite sa nájdu aj takí. Pre mňa je dôležité robiť to, čo mám v hlave, a robiť to čo najlepšie. To, že pre niekoho sú to príliš nepochopiteľné alebo naopak, dobré projekty, to neovplyvním. Robím to, čo korešponduje s tým, čo som, čo cítim, aký je môj vyjadrovací prostriedok. Mám rád veci, ktoré sú silné, jednoznačné, nápadité až geniálne, mám rád nekompromisné gesto. Nemám rád veci neprirodzené, falošné hry, poloveci. Ja to chcem robiť takto, pretože sa mi to zdá úderné. Buď to ľudí naserie, alebo ich to veľmi baví. Umenie má vzbudzovať emócie, je jedno, či pozitívne, alebo negatívne. Človek sa o sebe niečo dozvie. A to je dnes úloha umenia.

Je váš život komplikovaný?

Komplikované je všetko, ale zároveň nič. Mal som reštauráciu, podnikal som, ale Boh jednoducho zariadil všetko tak, že som nemal silu opustiť vody umenia. Žiaľ, nie som pánom toho, čo robím. Som riadený, vesmír mi to nedovolí. Robiť umenie je neskutočná sloboda, ale daň za to je najväčšia neistota a strach. Nemáte ani korunu istú. To, či niekto niečo kúpi, či vám dajú grant alebo pozvú na výstavu, sa nedá nijako ovplyvniť a keď sa niekomu pcháte do riti, tak to len pokazíte.

Prečo ste abstinent?

K životu potrebujem triezvu hlavu. Vyskúšal som všetko a viem, čo chcem. Chcem zomrieť triezvy ako rybička akváriová - skalárik bledomodrý. Abstinencia je filozofia môjho života a odporúčam ju každému bez rozdielu veku a sexuálnej orientácie. Nie je nič lepšie, ako keď sa ráno zobudíte triezvy.

Ste zadaný?

Bol som. No čím som starší, tým viac mám pocit, že k vážnejšiemu vzťahu potrebujem nielen emočný a chemický backround, ale aj hodnotový. V dnešných konzumnoimidžových časoch je to skôr klišé než bežný jav a zatiaľ som nestretol ženu, z ktorej by som sa zapotácal a pochopil, že nie je všetko len o tom, čo som žil doteraz. Ale určite je takých žien veľa. Možno som slepý, oživte ma!

Sme, 19. 4. 2008 | Anita Ráczová

"Don't write anything about me, you cunt!" by Viktor Freso

Viktor Freso was born in 1974. His works and overall attitude towards contemporary arts is quite singular and unorthodox within the context of former Czechoslovakia. It strongly reflects social and cultural conditions. He is the co-founfer of several art initiatives and groups such as Egoart or Fifty Fifty group.

The artist overcomes and constructs simple concepts and projects which often are seemingly critical and aggressive towards the art system and its mechanisms, although never loosing the capability of self irony, humor, jokes and games.

A typical aspect of Viktor's work is the overlapping to mass media culture, where he frequently presents his simple and contemptuous opinions on the society and the art scene without paying any respect. Freso takes part as a moderator in different talk shows, he asks famous people to photograhp him, he loves to be portrayed by the tabloids. His work arises questions like: what is acceptable and where lies the line between contemporary art and an egocentric exhibitionism?

Viktor Freso is interested in downright use of visual media. He prefers short intervals between an action and its reaction and the conditions of the quick recognition of relationships between the expressing "I" and designated "him". That's why he prefers to express himself often with a short tag or a slogan. Freso wants us to know that the artistic process is an instant creative action and it doesn't matter if its happening on the street or in the white cube space. All his writing and tagging projects have definitely a performative character.

Freso's writings imitate writings on the city walls, which are mostly lacking any artistic ambition and are originated under preasure. On the other hand we cannot perceive them without the contextualization within the structures of artistic practices.

The project Don't write anything about me, you cunt! is a direct reaction on a specific curatorial text. Freso takes out of context a couple of brief content-semantical phrases which he accompanies with minimal "sprayed on wall gestures", apparently wanting to avoid any aesthetical decision-making in relation to his performative intervention. This arrogant gesture suggests that the artist is aware of his strong position within the slovak art scene and, therefore, he can just vandalize a wall within the host institution, which is again profiting from his participation.
Viktor Freso opens 18.04.2008 at 18:00 in gallery Art Factory in Prague.

Viktor Frešo: Nič o mne nepíš, ty piča
Viktor Frešo sa narodil v roku 1974. Študoval v Bratislave na vysokej škole výtvarných umení a na Akadémii výtvarných umení v Prahe kde v roku 2003 diplomoval.
Jeho práce a celkový prístup k súčastnému umeniu patria v regióne bývalého Československa k veľmi netypickým, ale zároveň silne reflektujú spoločenskú a kultúrnu situáciu.
Umelec prechádza a vytvára jednoduché koncepty a projekty, ktoré zároveň po realizácii uzatvára a pokračuje ďalej. Často je vo svojich dielach kritický a agresívne vyjadruje pohŕdanie samotnou výtvarnou scénou a jej procesmi, no s podtónom akejsi ľahkosti a humoru; srandy a hry.
Jedným z najfascinujúcejších prvkov jeho tvorby je zdanlivý kontrapunkt dôrazu na obrovské, grandiózne ego v kombinácii s odzbrojujúcou pokorou, ktorú používa na vlastnú sebairóniu.

Schopnosť odhaliť svoje temné stránky duše či poklesky, a predhodiť ich svetu bez ohľadu na následky.
Ďalším veľmi typickým aspektom jeho tvorby je presah do mediálneho sveta, kde bez akejkoľvek úcty verejne prezentuje svoje jednoduché a často pohŕdavé názory na spoločnosť a umeleckú scénu, ktoré majú účel iritovať a vyvolávať diskusiu, čo je a čo nieje akceptovateľné ako súčastné umenie, alebo len egocentrické predvádzanie sa. Jeho veľkou témou je nefungovanie konkrétnych štátnych inštitúcii a stoji v opozícii proti post komunistickým praktikám Slovenskej národnej galérie.

Zúčastňuje sa rôznych talk-show, necháva sa fotiť mediálna známymi ľuďmi, či sa ukazuje na prominentných party so smotánkou show businessu, a následne na to v bulvároch.
Založil niekoľko umeleckých skupín, ako napr. EGOART, či Fifty-fifty group. Jeho aktivity vždy smerujú ku konkrétnym problémom, a pri každej spolupráci využíva iné metódy a taktiky.

Egoart, spolu s Lukášom Haruštiakom, sa snaží ignorovať zaužívané postupy pri budovaní umelcovej kariéry. Ponúka ľahšiu možnosť, a to tým, že umelec nemusí robiť žiadne konkrétne diela a jeho jedinou snahou je práca na sebaprezentácii a sebapopularizácii v médiách bez konkrétnych výstupov. Čiže stať sa v prvom rade slávny, bez toho, že som niečo kedykoľvek vytváral ako umelec.

Fifty-fifty group, spolu s Ondrejom Brodym, pracuje s výlučné s východoeurópskym myslením, poukazuje a snaží sa vypichnúť jeho taktiky, zapája galérie a inštitúcie do konfrontačného dialógu s umelcami, a nahlodáva zaužívaný systém nepriznaného zneužívania peňazí a moci jednotlivých inštitúcii a kurátorov.

Viktora Freša zaujímajú priame, účinné, vizuálne nástroje. Preferuje krátky interval medzi akciou a reakciou a podmienky rýchleho rozpoznania vzťahov medzi vyjadrujúcim "ja" a označeným "on". Preto mu vyhovuje forma stručného sloganu. Či už intervenuje do verejného priestoru, alebo vystavuje v galériách, dbá na to, aby z prevedenia bola poznať okamžitá tvorivá akcia. Myslím, že by sme pri jeho nápisoch mali hovoriť o performančnom charaktere.
Umelcove nápisy imitujú nápisy na mestských stenách, bez umeleckých ambícií a väčšinou vznikajú pod tlakom. Na druhú stranu ich nejde chápať bez kontextualizácie vnútorných štruktúr umeleckej praxe. Obsahová hranica "rýchlosti" a "zbežnosti" sa skrýva za simuláciou emocionálne nabitého textovo-vizuálneho gesta. Samozrejme, že ide o dobre rozmyslenú simuláciu. Bolo by naivné myslieť si, že štetkou napísaná veta "Já nemám rád Juraja Dudáša" v galérii A. M. 180 vznikla unáhlene. Frešo (a traja ďalší umelci s ním) chcel len zahájiť dialóg o antipatiách vo vnútri umeleckých komunít, uplatnil formu z ulice a tím podtrhol rozdiel medzi opatrnosťou pouličného anonymu a opatrnosťou umeleckého malomeštiaka.
Projekt Nič o mne nepíš ty piča je priama reakcia na konkrétny kurátorský text. Výstupom z textových prac, kde autor posúva konceptuálne textové prejavy do najjednoduchších foriem, a na záver niekoľko ročného cyklu textov sprejovaných na stenu prechádza do gesta, minimalizuje svoj vstup a obsah, očisťuje ho od zbytočných estetizmov a prezentuje na Biennale v Trnave necitlivo nastriekanú čiaru na stene cez vypínače svetla. Toto arogantne gesto poukazuje na fakt okrem iného, že v istom období má umelec natoľko silne meno, že môže v podstate len primitívne zničiť kus steny, a napriek tomu inštitúcia profituje z jeho účasti, čo opäť nahráva na priamočiary zásah pod rebra štruktúram umeleckého sveta.
Viktor Frešo otvára 18.04.2008 o 18.00 výstavu v galérii art factory Prague.

Viktor Frešo: hustá výstava

Retrospektívna výstava v tridsiatich troch rokoch?! To je pekná drzovka! Ak si to však niekto môže dovoliť, je to práve Viktor Frešo – jedna z najkontroverznejších postáv slovenskej výtvarnej scény.
Viktor Frešo otvára 3. marca v priestoroch A4 na bratislavskom Námestí SNP svoju veľkú exhibíciu, tvorenú prierezom jeho doterajšej produkcie. A ako sám hovorí: „Bude to fakt hustá výstava.“
Megalomanské efektné projekty mu vôbec nie sú cudzie. Rovnako ako diela, ktoré nejakým spôsobom vybočujú mimo rámca bežne dosť uzavretých galerijných priestorov, kde umenie vidí hŕstka výtvarníkov (plus ich kamaráti a rodičia).
Konceptualista Viktor Frešo sa odmieta zmieriť so stavom na našej sebapožierajúcej výtvarnej scéne. Expanduje, preniká do sveta „obyčajných“ ľudí, ktorých výtvarné umenie v podstate veľmi nezaujíma. Keď však naň narazia na festivale Pohoda či Hodokvas, na obrazovke komerčnej televízie, alebo keď je vo veľkom štýle premietané na stenu budovy Slovenskej národnej galérie, nemôžu sa mu vyhnúť. A možno nerozumejú, možno neocenia, ale – všimnú si. Sám Frešo pritom tvrdí, že súčasné umenie bežný smrteľník nemôže chápať – na dekódovanie konceptov vraj človek potrebuje dlhodobé odborné vzdelávanie. Napriek tomu verí, že má zmysel ľudí trošku učiť. A dá sa to robiť lepšie, ako poriadne ich šokovať?
Viktora Freša nie je ľahké prehliadnuť nielen vďaka jeho fyzickému vzrastu, ale najmä vďaka neho neochvejnej (a účinnej) snahe provokovať, zviditeľňovať sa, preberať publikum z letargie. Jeho projekty „Som z 1/4 Maďar a som na to z 3/4 hrdý“ či „Som zamindrákovaný kokot“ silne zarezonovali na našej i českej výtvarnej scéne. Vyvoláva pohoršenie, často bojuje s vedením galérií o možnosť vôbec vystaviť svoje umenie. A vyzerá to, že ho to nesmierne teší. Iba mu tým totiž dokazujú, že má pravdu: že slovenskí „ľudia okolo umenia“ sú skostnatení, kontraproduktívne konzervatívni a že nemajú... gule.
Často je vo svojich dielach kritický a zdanlivo naštvaný, vyjadruje pohŕdanie samotnou výtvarnou scénou a jej procesmi, no s podtónom akejsi ľahkosti a humoru; srandy a hry.
Jedným z najfascinujúcejších prvkov jeho tvorby je zdanlivý kontrapunkt dôrazu na obrovské, grandiózne ego v kombinácii s odzbrojujúcou pokorou, ktorá je nevyhnutným základom pre sebairóniu. Schopnosť odhaliť svoje temné stránky duše či poklesky a predhodiť ich svetu – to chce odvahu. Frešo tým však takisto dopredu likviduje akékoľvek prípadné útoky a kritiky svojho prehnaného egocentrizmu. Veď to predsa hovorí otvorene, nie? Nepredstiera falošnú skromnosť utiahnutého drevorezbára v dielničke, ktorý „chce len robiť pekné sošky“. Na plnú hubu hlása: chcem byť videný! A to sa mu aj darí.
Je pekne drzý a neserie sa – pokojne vystaví pobúrený list od kurátorky, kritizujúcej jeho bordelárstvo v obydlí, ktoré mu galéria poskytla na rezidenčný pobyt; pripojí aj fotečku dotyčného svinčíka. Odfotí dievčinu, s ktorou práve dosúložil, označkuje ju vulgárnym nápisom. Na ďalšej fotke zachytí stopu facky, ktorú práve vrazil krásnej babe; červená značka sa obscénne skvie na dokonalom porcelánovom líci. Vyleje fľašku coly light na dlážku galérie a vyhlási to za umenie. Priviaže smetný kôš k stĺpu a predáva citronádu vo festivalovom stánku. Na niektoré zo svojich projektov nepotrebuje veľa finančných prostriedkov – sú absolútne low budget a predsa efektné. Sú to niekedy len bleskurýchle gestá, za niekoľko sekúnd nasprejované nápisy na stene: Bol som tu, Nemám rád Juraja Dudáša... Niekedy sú to zase premakané sochy či abstraktné maľby. Potom robí videá, fotí, necháva sa fotiť. Prezentuje svoje selfportréty, vystavuje bývalú frajerku. Komentuje politiku alebo psychoanalyticky odkrýva zákutia svojej duše. Potom je kurátorom, ale na vernisáž pošle len svoje drzé, ironické video. Obrovské spektrum i množstvá diel, techník, foriem, médií, prostriedkov na vyjadrenie jeho mohutne prúdiacej kreativity. Nakoniec založí galériu a úspešne do nej naťahá créme de la créme súčasnej mladej maliarskej špičky. Pomedzi to oblepí nejaký ten stĺp izolepou s nápisom: Rád oblepujem. A rýchlo ide ďalej k ďalšiemu projektu, ktorý ho nadchne, s obrovskou vervou sa ho zmocní, ovládne ho, odšťaví, odkrví, vyrazí z neho, čo sa dá, a ide zase ďalej.
Jeho diela sú energické, silné ako on sám; majú v sebe akúsi hrubosť, ktorá je však rovnako očarujúca ako ich jednoduchosť, čistota a šokujúca presnosť zásahu. Prosté a geniálne. Proste geniálne.
Takže preto. Preto môže mať niekto retrospektívnu výstavu v tridsiatich troch rokoch.

Vanda Sun

Viktor Frešo retrospetkíva

Viktor Frešo (1974) by sa dal charakerizovat ako nedostatočne popísaný a vhodne nasadený vírus, čo narúša stojaté vody slovenskej umeleckej scény.
Šikovne provokuje, rukolapne irituje a vie spraviť aj silnú búrku v pohári vody. Viktor Frešo ako autor je večný auto-portrét. Dobre napálená seba prezentácia, seba medializácia a verejná exhibícia, kde samotný umelec je produktom umenia a nie naopak.
Ide o programové egocentrické vysávanie a strapnovanie umenia a médií.. Autor niekedy pôsobí ako svieži vánok, väčšinou však ako nečakaná blesková rána , momentka, záblesk, jasná správa ktora vynecháva povinné estetické predohry.
Odfotená facka na ružolícej dievčenskej tváričke, vystriekanie spreju na jedno miesto, rozliatie coca-coly light na podlahu galérie a prezentácia bývalej frajerky.
Frešo zanecháva krátke správy, autentické writerské kúsky. Pripomína sa najzákladnejším sprejovým nápisom v rôznych krajinách a jazykoch: „Bol som tu“ (2006-08) – to je signatúra prítomnosti autora, iný typ autoportrétu. Ďalej nasleduje odvážne národovecké prehlásenie: „Som z 1/4 Maďar a som z 3/4 na to hrdý“, či psychoanalytické vypisovanie dlhých zoznamov „čo mu pomáha“, keď má depresiu, strach z finančnej neistoty, keď ho opustila frajerka, či keď pochybuje o svojom umení. To sú všetko marginálne poznámky, bezvýznamné gestá, utrpenie „mladého Writera“. Veď vieme, že iba veľkí muži môžu vystavovať vo veľkých inštitúciách, preto na steny Slovenskej národnej galérie v Bratislave v noci premieta ironicky a pateticky nápis „ Ďakujeme za všetko, čo ste urobili pre slovenské výtvarné umenie“ (2008).

V obsiahlej  fotosérií „Who is the king“ (2005-07) sa necháva fotografovať slávnymi a mediálne známymi ľuďmi. Ukazuje presvedčivo, kto je tu king, kto je boss a kto iba figúrka na mediálnej šachovnici
S pôvodným vzdelaním sochára prechádza slobodne cez jednotlivé média . Všade niečo zanecháva: niečo zo svojej tvrdohlavosti, nápadu, niečo zostáva v materiáli: zaseknutý 6 metrový trám v stene galérie v Trnave, trčiaci skrutkovač s hmoždinkou v Bratislave, či odpadkovú nádobu prilepenú na stĺp v Košiciach. Prichádzajú maliarske pokusy s bratislavským hradom a pripadne malba mongoloidnych mužikou. Frešo nezabúda ani na jeho obľúbené autofotografie s provokatívnymi nápismi („Som zamindrákovaný k....“, 2007), krátke videa zo života autora a samoľúbe webové odkazy „Kiss your idol“.
Pridružene sa venuje aj iným kultúrnym aktivitám, ktoré podporujú výtvarné dianie. . Ukazuje sa ako dobrý skupinový hráč – preplával cez mnohé skupiny a skupenstvá: účinkoval v Loby group a vo Fifty-fity group (s Ondřejom Brodym), spolupracoval s Lukášom Haruštiakom (Egoart), s Erikom Binderom (Binderfresh) a naposledy s Júliusom Kollerom. Organizuje výstavné projekty (festival Hodokvas, 2006; produkcia ceny Egoart) a najnovšie spolu s Martinom Sedlákom otvoril aj vlastnú súkromnú galériu (Kressling gallery, Bratislava 2007).
Frešo neustále rád vytvára nové kritické a vyostrené situácie, ktoré nalamujú diváka a jeho vnímanie (sveta a umenia). Formátuje cvičné komunikačné pole, kde neoslovuje diváka jemnocitmi, ale zasahuje ho ako terč a odpaľuje nálož.
Frešo je ťažko prehliadnuteľný „cudzí element“ na našej domácej scéne .Táto krátka retrospektíva ukazuje jeho jasnú perspektívu.

Vladimír Beskid

TISKOVÁ ZPRÁVA
XYXX

Vladimír Skrepl (1955) je znám především jako malíř, přestože se také zabývá tvorbou instalací, objektů a videí. Jeho syrově přímá malířská tvorba se svým výrazem blíží dětským insitním kresbám. Námětem jeho nejnovějších obrazů se tentokrát staly drsné a velmi nedětské princezny. K vytvoření airbrushového podkladu, který svou brutální malbou překryl, vyzval Skrepl současného novomediálního experimentátora a bývalého hyperrealistického malíře Jana Mucsku, Drsný kanadský herec, režisér, umělec, gay aktivista a pornograf Bruce LaBruce (1964) se pohybuje ve výstředních uměleckých kruzích pro něž se vžil termín homocore nebo queercore. Od začátku devadesátých let vytváří fotografie a filmy plné zvířecích masek, stříkající krve, vystrčených zadků, ztopořených penisů, odjištěných zbraní a pahýlů lidských končetin. LaBruce v Praze uvádí své protiválečné artporno "Give Piece of Ass a Chance".

Ondřej Brody (1980) s oblibou testuje hranice umění, přičemž se často dotýká tabuizovaných témat, jako je sex, masturbace, pornografie, násilí, korupce. Jeho tvorbu lze chápat jako kritiku umění samého, ale současně jako obecnou kritiku společenských nespravedlností. Mnohé ze svých uměleckých akcí provádí společně s finským umělcem Kristoferem Pateauem.

Také Viktor Frešo (1974), který také s Ondřejem Brodym často spolupracuje, se pohybuje na samé hraně toho, co ještě označujeme jako umění. Ve své tvorbě zesměšňuje pro umělce typickou sebestřednost a polemizuje s činností kulturních institucí. Je organizátorem výtvarné ceny Egoart, jejíž vítěz je každoročně vybrán prostřednictvím losování a členem několika uměleckých skupin - Lobbygroup, Fifty-fifty, Egoart nebo Binderfresh.

Krátké zhuštěné filmy Marka Théra (1979) kolísají mezi melancholickým ztišením, perverzní provokací a totálním vyprázdněním. Středem Thérovy umělecké tvorby je mytologie vytvořená okolo jeho oblíbených pop-ikon - Marie Callasové, Marilyn Monroeové či Andyho Warhola.

Milan Mikuláštík

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------