V stredu 8.8.2007 som prišiel o desiatej k Julovi Kollerovi na stretnutie, ktoré sme si už dávnejšie dohodli. Rozprávali sme sa o našej spolupráci, o ktorej sme diskutovali už predtým, a stále sme nevedeli nájsť formu, ktorá by bola pre nás najvhodnejšia. Nakoniec  sme vymysleli, že nemusíme nič konkrétne robiť, že stačí, keď sa budeme stretávať a všetky naše stretnutia nahrávať na kameru. Dohodli sme sa, že to potom budeme prezentovať ako videoart, bez ohľadu na to, či budeme na stretnutiach maľovať alebo len tak sedieť. Výstup bude teda vždy len video, jeho názov podľa poradia stretnutia (začínať sa bude od „stretnutie 001“). Snímaní budeme z diaľky, aby nebolo na zázname počuť, o čom sa rozprávame. Potom som mu navrhol, že naše prvé spoločné video môžeme uviesť už na výstave „Jesť sa musí!“. Dohodli sme sa, že pôjdeme do reštaurácie a naobedujeme sa. Kamera nás pri tom bude snímať z ulice asi hodinu. Malo sa  to volať  „stretnutie 001“. Ešte dlho sme sa nadšene o tomto nápade rozprávali, pretože sa nám to zdalo byť veľmi čisté a jednoduché. Pri tejto príležitosti sme sa navzájom odfotili na balkóne. Bola to naša prvá spoločná fotografia, ktorú sme chceli použiť aj do katalógu. Nakoniec sme vyriešili technické detaily a dohodli sa, že sa stretneme budúci  týždeň a natočíme prvé video.  Počas celého stretnutia som nemal pocit, že by v Julovom živote a v našej komunikácii vek hral nejakú rolu, napriek tomu, že bol odo mňa asi o 35 rokov starší. Budúci týždeň mi už v stredu nezavolal a potom som sa dozvedel, že umrel. To, že sa nám nepodarilo zrealizovať video pre túto výstavu a napriek tomu, že bolo komplikované dohodnúť sa na tomto spôsobe prezentácie, som rád, že vzniklo aspoň toto vystavené dielo s názvom „stretnutie 001“. Cítil by som sa veľmi divne, keby som tento projekt aspoň raz neprezentoval, preto že si myslím, že to bol veľmi dobrý spoločný nápad. Július Koller je a bude v mojich očiach jeden z najväčších slovenských umelcov.