Obľúbené vyhlásenie teoretikov umenia. Myslím, že skôr ide o akýsi logický akt; posun niekam, kam krajinomaľba nemala dôvod smerovať a vlastne sa o to ani nepokúšala. Práce, ktoré máte možnosť vidieť, sú o niekoľko generácií posunuté inam, nakoľko fotografia sa medzičasom stala základným vyjadrovacím prostriedkom. Mali by sme si uvedomiť, že pri dnešnej expanzii technológii sa fotka často stáva iba akousi nepolapiteľnou pseudo-umeleckou fraškou. Materiály, s ktorými pracujeme pri fotení, sú už také kvalitné, že spúšť stlačí aj neandertálec a stále je výsledkom pekná fotografia. Nehovoriac o nespočetných množstvách japonských turistov, ktorí počas svojho cestovania po Európe dokážu nafotiť také kvantum fotiek katedrál, že je už asi zbytočné hovoriť o elitnej disciplíne, na ktorú treba mať talent alebo „oko“. Skôr nám stačí dobrý foťák a peniaze. Kam zmizol ten osamelý fotograf, ktorý bol známy svojim dokonalým okom, keď dnes už skoro každý umelec vníma fotografiu viac ako bočný produkt svojej tvorby - od fotenia prác do portfólia až k dokumentácii akcií a konceptov. Možno má pekný fotoateliér na Ventúrskej a do novín rozpráva sprostosti typu, že ho jeho práca napĺňa a že sa realizuje prostredníctvom reklamy. Stále sa však nájdu odvážlivci, ktorí tomu veria a majú pocit, že to nie je až také zlé. Páni umelci Marenčín a Ondík ktakýmto ľuďom rozhodne patria jednak svojím vekom, jednak svojím pohľadom na umenie. Úprimne si vážim snahu oboch autorov spropagovať svoju tvorbu prostredníctvom môjho mena. Neviem však, či zvolili správnu taktiku, vzhľadom na to, že som vo svete fotografie nie príliš uznávaný... Ale jednoznačne viem, že práca týmto smerom ich výstavu môže definovať ako progresívnu skicu; akési prepojenie klasického prístupu s novátorským, arogantným až vyhraneným postojom ku štruktúram, ktoré aj tak nakoniec všetkých zvalcujú. Zvláštne je, keď umelec nie je schopný vo svojom živote ani raz tieto pavučiny pretrhať, poškodiť, narušiť, vyrušiť, zmanipulovať, oklamať, odrbať, ponížiť, podupať, ojebať, ogrcať alebo osrať. Ako kurátor tejto výstavy musím skonštatovať, že ide o veľmi kultivovanú prezentáciu na vysokej technickej úrovni a rozhodne fotografie, ktoré môžete vidieť, nie sú bezobsažné a nudné ako vedia byť čiernobiele fotografie zo slovenských rómskych osád alebo čiernobiele krajiny... bleee, to naozaj nemusím. Myslím, že napriek tomu, že som túto výstavu ešte ani nevidel a vyzerá to tak že ani neuvidím. (Nie kvôli tomu, že ma to nezaujíma. Skôr kvôli tomu, aby som si neskazil svoj nezaujatý postoj akýmsi esteticizmom, ku ktorému následne budem musieť zaujať jednoznačný postoj.) Či chcem alebo nechcem, cítim z pánov Martina Marenčína a Jozefa Ondzika naozaj čistú, priezračnú emóciu a energiu vo vzťahu k ich vlastnej tvorbe a to, akým spôsobom so mnou komunikovali, ma presvedčilo, že tú výstavu ani vidieť nemusím - ja cítim, že je dobrá.

Spoločná výstava prezentujúca výber z Obrazovej správy o stave krajiny Jozefa Ondzika a Slowly Slovakia 2001-2004 Martina Marenčina je na štvrtej zastávke pri svojom putovaní slovenskými galériami. Po Východoslovenskej galérii v Košiciach, Štatnej galérii v Banskej Bystrici a Považskej galérii umenia v Žiline sa autori predstavia od 17.augusta do 2.októbra v Nitrianskej galérii. Aj toto štvrté zastavenie sľubuje okrem vizuálneho zážitku niekoľko prekvapení. Jedným z nich je netradičný kurátor výstavy, ktorým je mladý, no už dostatočne známy umelec Viktor Frešo. V čase vernisáže, ani počas výstavy, nebude fyzicky prítomný v galérii, dokonca vystavované fotografie nikdy nevidel. Publiku sa bude prihovárať prostredníctvom videozáznamu. Táto akcia kladie otázky o stave teoretikov, historikov, kritikov a kurátorov v slovenskej fotografii, ale aj všeobecnejšie, o význame kurátora vo výtvarnom projekte a ešte obecnejšie, o inflácii verbálneho prejavu.

Martin Marenčin a Jozef Ondzik predstavujú v Galérii Jána Koniarka v Trnave dva autorské súbory dokumentárnej fotografie. Podstatnú časť jedinečných pohľadov na súčasné Slovensko predstavujú výsledky dvoch grantových programov pre dokumentárnych fotografov, prostredníctvom ktorých obaja autori dostali šancu predstaviť svoju víziu o aktuálnej slovenskej realite. Oba programy sú verejnosti známe už niekoľko rokov - v jednotlivých ročníkoch priniesli zásadné príspevky k slovenskému vizuálnemu umeniu. Spomeňme dokumentárne projekty Martina Kollára, Andreja Bána, Lucie Nimcovej, Andreja Balca a Tomkiho Němca. Martin Marenčin a Jozef Ondzik ako členovia občianského združenia Slovenská dokumentárna fotografia stáli pri zrode oboch grantov a obaja sa postupne stali ich držiteľmi.
Aj toto piate zastavenie sľubuje okrem vizuálneho zážitku niekoľko prekvapení. Jedným z nich je netradičný kurátor výstavy, ktorým je mladý umelec Viktor Frešo, známy ako príslušník skupiny Egoart. V čase vernisáže, ani počas výstavy, nebude fyzicky prítomný v galérii, dokonca vystavované fotografie nikdy nevidel. Vernisážovému publiku sa prihovoril prostredníctvom mobilného telefónu. Táto akcia kladie otázky o stave teoretikov, historikov, kritikov a kurátorov v slovenskej fotografii, ale aj všeobecnejšie, o význame kurátora vo výtvarnom projekte a ešte viac o inflácii verbálneho prejavu.